23:59 - Práve, keď začínam písať tento sumár, nachádzam sa v maličkom lietadle, niekde medzi Coloradom a Texasom, v ktorom sa podávajú iba nápoje a to z rúk dvoch klasických plnoštíhlych amerických černošiek. Akurát zahlásili, že mám všetko vypnúť. Pokračovať budem v Denveri, a veru ani neuveríte, čo sa všetko stalo... Po namáhavej ceste sme sa konečne dostali do druhého najväčšieho lietadla na svete, ktoré nás po takmer 11 hodinách zaviedlo do Houstonu. Lietadlo bolo zvnútra, na počudovanie menšie, než to predošlé, ale zvládli sme to. Síce sme mali minimálne meškanie, nestihli sme ďalší let do Denveru. Najviac nás určite zdržalo, že sme sedeli v zadne časti lietadla a k imigračnej kontrole sme sa dostali ako poslední. Chlapík sa nás opýtal základné otázky, skúšal sa ma presviedčať, že v Európe je populárnejší futbal ako hokej, zobral pár odtlačkov, zoskenoval sietnicu oka a mohli sme ísť ďalej. Jednoducho formalita. Pri ďalšom priečinku sme odovzdali ďalší z dvoch papierov, ktoré sme museli v lietadle vyplniť. Následne sme si vyzdvihli batožinu a odišli do kancelárie Lufthansy odkiaľ nás urýchlene poslali na ďalší let do Denveru, na ktorý sme sa mohli dostať, ale nemuseli, keďže bol o neho veľký záujem. Ako sme sa túlali ďalším obrovským letiskom, zistili sme, že na stanicu vlaku, ktorý nás mal odviesť na terminál ako vo Fankfurte, smeruje iba jeden výťah. Čakali sme naň niekoľko minút. Keď konečne prišiel, tak sme sa do neho nemohli dostať s vozíkmi na kufre a tak sme museli rýchlo konať. Našťastie sa nám pred nervóznou pracovníčkou podarilo ujsť a snáď tie vozíky upratala sama. Sorry madam. Keď sme sa konečne dostali na náš terminál pred check-in, tak nás zavolali k okienku spolu s ďalšími, ktorí let zmeškali. ‘Istá pani’, o ktorej ešte budem písať, nenašla v žiadnom nasledujúcom lete voľné miesta a tak sme dostali lístky na sobotu o tretej poobede! To by znamenalo, že by sme zmeškali úvod nášho prvého zápasu. Už-už som išiel volať do Lufthansy, aby nám pridelili ubytovanie, no v tom sme si povedali, že to musíme ísť skúsiť ešte raz.

Po ceste sme stretli spolucestujúcich s letenkami na ďalší let. Rýchlo sme sa rozbehli za chlapíkom, ktorý nás opäť poslal k ‘istej pani’. ‘Istá pani’ bola tou najpomalšou osobou, ktorú som kedy videl a na letisku bola asi po prvýkrát. Za značnej asistencie jej kolegu sa nám takmer po hodine podarilo vybaviť letenky na najbližší let do Denveru. Bolo to niečo strašné. Sama sa trápila s celým systémom a nikto nevedel, či to vyjde alebo nie. Nervozita upadla a nastal radostný čas. Ten však znovu čoskoro upadol, keď sme prišli ku kontrole príručných tašiek. Všetkých troch nás dali do priestoru, ktorý uzavreli páskami, takže nás v podstate videl každý. Len si to predstavte. Museli sme si vyzuť topánky a aj tie dať na pás pod skener. Nasledovala osobná kontrola a kontrola úplne každej veci – taška, mobil, notebook, peňaženky, papiere sa nevyhli špeciálnej pozornosti Američanov. Absolútne sme netušili o čo ide a tak sme svojou nervozitou prispeli k dojmu, že sme najhorší Slováci (teroristi) na svete. Konečne sme sa dostali k vchodu do lietadla, ktoré síce meškalo, no predsa prišlo. O pol deviatej večer miestneho času sme pristáli v Denveri, kde neboli už žiadne problémy. Aktuálne je polnoc a sme naozaj všetci unavení. Zajtra nás čaká veľký deň, na ktorý sa musíme dôkladne pripraviť. Dochádza mi baterka v notebooku, takže musíme ísť kúpiť špeciálnu ‘zásuvku’, cez ktorú zapojíme našu európsku do americkej, keďže tu majú iné napätie. Letu sa budem ešte venovať v akomsi sumári a samozrejme zajtra pridáme ďalšie zaujímavé fotografie.